Výberkový les a noc v rozhľadni

Ahoj, minulý víkend sme strávili krátkym výjazdom v Smolníckej píle. Zdieľame zážitky.

Volovské majú dva hrebene, ktoré oddeľuje údolie rieky Hnilec, ním prechádza železničné trať Červená skala – Margecany. Po trati jazdní Hnilecká strela. Vláčik – motoráčik, ktorý občas supluje regionálny rýchlik, takže si za cenu lístka s príplatkom môžete vychutnať vôňu nafty a nie príliš rýchlu jazdu celkom pohľadnou krajinou.

Motorka a.k.a. regionálny rýchlik

Východiskovým bodom je pre nás Smolnícka píla.

Osada leží kúsok za Mníškom nad Hnilcom. Mníšek, pôvodne horské banícke mestečko. Dodnes si drží nemecký status aj keď rómske etnikum vedie. Mantáci postupne vymierajú, mladí vedia po nemecky, takže smer Dojčland alebo mukluju v T-Systems. Zazreli sme pohreb.

Pohreb v Mníšku, i tak život chode.

Kopec nad obcou volajú ho Mníšanský, vyzerá však ako Venušin pahorok.

Trip začíname v Zbojníckej doline. Tá predstavuje pralesný zvyšok s rozlohou 14ha. Veľmi pekné jedľovobukové spoločenstvo s dubmi na skalných okrajoch.

Dubom sa páči najmä tam, kde sa kopec nakloní na juhozápad.

dubstep je dub v stepi

Sme teda v lese, ktorý prežil vo svojej prapôvodnej podobe hlavne vďaka zlej terénnej prístupnosti a dobrému prístupu tunajší lesníkov.

V Zbojníckej doline
Pralesový zvyšok v Zbojníckej doline vo Volovských vrchoch

Prírode blízke hospodárenie je rozsiahla téma, tak len v krátkosti. Ide hlavne o to, že sa k lesu nestaviate ako ku kukuričnému poľu. To znamené, vyrúbem – zasadím a tak dokola neplatí.

Udržiavajú sa všetky etáže, les sa z veľkej miery obnovuje sám, sieť približovacích ciest je hustá, ale ohľaduplná. Lesník používa viac rozum, menej ťažkú techniku. A čo je najhlavnejšie; je dokázané, že tento štýl hospdárenia je na severných svahoch našich vrchov aj najrentabilnejší. Ale tak povedz nie na rýchle prachy…

Vráťme sa k tým severným svahom, sú bohaté na vodu. Aj les bol bohatý i keď je týždeň od posledného dažďa.

Potok v Zbojníckej doline

A po daždi rastú huby.

Objavujeme prvú vychytávečku – jazvečí hrad. Jazvece, po našom borsuky, si tu vybudovali sieť chodieb. Zrejme im v tom nahralo aj podložie, ale kde je vôľa, tam je nora.

Jazvečí hrad

Opúšťame Zbojnícku dolinu s úmyslom prespať na vrchole Kloptaňa (1153 m n.m.), slnko sa pomaly blíži k horizontu.

Naša cesty naďalej vedie výberkovým lesom a natrafili sme na 200 ročnú jedľu. Impozantný strom. Pri základni jedle rastú ukážkové baranie hlavy. Huby a stromy si to teda idú spolu – lesný internet funguje.

Teraz je na čase kopnúť do vrtule a nabrať nejaké výškové metre. Pomaly sa lúčim s myšlienkou pozorovania západu slnka z hrebeňa.

Cesta je cieľ, škoda by bolo nevychutnať si okolie. Pestrá skladba lesa je fajn, nie je to nuda. Je podvečer a jelene spúšťajú árie. Ruja beží na plné obrátky, dnes je spln. Do nosa občas udrie pižmo.

Prechádzame močariskami, kde sa darí javorom a ojedinele aj brestu. Oranžové mláky su pre oblasť Volovských celkom typické. Je na nich akoby olejnatý povlak. Nie je to olej z LKT. Ide o to, že voda je vysoko mineralizovaná. Za oranžovú môžu zlúženiny železa, viac o tom neviem. Volovské patria do Slovenského Rudohoria.

Železitá mláka

Asi 200 výškových metrov pod vrcholom sa nachádza zrub. Postavil ho tu ešte Laco Alcnauer, pán lesník, ktorý výraznou mierou môže za to, že tunajšie lesy vyzerajú tak dobre. Je už po smrti, ale jeho odkaz žije a zrub stále stojí. V reportoch z SNP-čky sa dočítate, že sa tú dá prespať. To je pravda, vo vnútri je dokonca kamenný krb. Odporúčame v zimnom období. Posledná možnosť nabrať vodu.

Zrub pod Kloptaňom

Nezdržujeme sa, slnko sa už dotklo hrebeňa a spať budeme v rozhľadni.

Nasleduje rýchlostná prémia. Víťazi su odmenení exkluzívným obrazom Kráľovej hole. Žmúrime na ten výjav, trošku pripomína horu Fuji.

Slovenská hora Fuji

Divadlo pokračuje kým je úplne tma. Na vrchole je vyhliadka s útulňou v základni. Veľmi príjemné, keďže sa dvíha vietor.
Názov Kloptaň zrejme súvisí z banskou klopačkou – klopaním na drevenú dosku sa oznamoval začiatok šichty.

Vizualizácia zvukového vnemu, na baňu klopajú…

Jelene stíchli, nechce sa im ručať, vo vetre ich aj tak nepočuť. Vychádza mesiac a hra svetla pokračuje.

Rázcestník v čase

Ani mne sa už nechce, nastavujem budík na 4:20 a leziem do spacáka. Spí sa dobre, v útulni neduje. Pred piatou rušíme budík, vonku je mlieko, nemá cenu vstávať. Druhá etapa hybernácie trvá asi do siedmej. Leziem z úkrytu, stále nie je jasno. Ale je pekne.

Vlastne, to ani nie je hlma, spali sme v oblakoch.

Pohľad na Smolník. Kedysi tiež horské banské mesto. Objekt v strede je pravoslávnny chrám s pozlatenými kupolami. Náboženstvo sem priniesli presídlenci z oblasti Pripjať.

Gelnica, metropola 🙂 okresu a náš headquarter.

Gelnica z Kloptane

Slovinská skala, ja mohutný vápencový skalný masív. Vrchol je značne plochý, takže charakterom pripomína stolovú horu. Patrí do Hnileckých vrchov, ktoré sú podcelkom Volovských.

Slovinská skala

Konečne lezú von aj ostatné borsuky, ideme sa túlať. Vrchol Kloptáňa je prírodná rezervácia. Chráni vzácne horské spoločenstvá a je aj ukážkovým biotopom hlucháňa. Toho už žiaľ vo Volovských takmer nevídame.

Strýco ma doktorát z ekológie, púšťa do pléna nejaké múdrosti. To je fajn, dáva to výletu ďalší rozmer.

Borsuky

Medvede pred zimou nepohŕdnu žiadnou možnosťou naplniť si brucho. Larvy ôs sú bohatým zdrojom bielkovín. To stojí aj za doštípaný ňufák. Osi sa po nočnom nájazde snažia zachrániť čo sa dá. Hore v strede je matka, má asi dvojnásobnú veľkosť.

Nasleduje kávička, čaj, desiata a hajde domov. Trasa vedie ďalším pralesným zvyškom. Ten nie je nikde oficiálne zmapovaný, ale stojí za návštevu.

This is the end.

Na Kloptaň chodievame často. Kvôli výhľadu a preto, že sa tu dá nájsť ukážkový prístup k lesnému hospodáreniu.

Lajknite si nás tu >>>.

Napíšte nám, zorganizujeme výjazd.